Život je veľmi krátky a obzvlášť si to uvedomujem keď sa dozviem niečo čo je smutné.Moja kamarátka a spolužiačka od prvej triedy základnej školy je chorá.
Ja dúfam,že sa čoskoro uzdraví a rpzmýšľam ako ju poteším a čím a na niečo som došla.Tá vyšívaná dáma bude jej.Aby vedela,že na ňu myslím a som s ňou.
Ale ešte mám jednu malú starosť.Spolužiak a kamarát tiež od prvej triedy mal
vážnu autonehodu ešte pred ôsmymi rokmi a teraz leží v bdelej kóme v ústave
bratov františkánov.Neviem či vníma svoje okolie,ale asi z toho svojho sveta občas zablúdi späť k nám.
Keď som bola za ním prvýkrát mala som pocit,že nežije.Bol to pre mňa šok.Poznala som ho ako veselého chalana.
Druhá návšteva bola pre mňa veľkým prekvapením.Jeho očí boli znovu medzi nami pozorne si nás všetkých prehliadol a mala som pocit,že vie o všetkom čo sa okolo neho deje.
Zajtra pôjdem aj s kamarátkou a spolužiačkou za ním po tretíkrát.